14.7.2011
Kancelária prezidenta SR
Prezident SR
Doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc.
Hodžovo nám. 1
810 00 Bratislava
č.s. 2226-2010-BA v Bratislave 14.7.2011
Vážený pán prezident,
Dňa 7.7. 2011 Národná rada Slovenskej republiky schválila „Zákon o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov“. Cieľom tohto zákona bolo vyriešenie problému nájomných vzťahov v domoch, ktoré boli v rámci procesu reštitúcií odovzdané súkromným osobám.
Z pohľadu nájomníkov, ktorí v takýchto domoch bývajú je riešenie tak, ako je upravené v uvedenom zákone neprijateľné. Nájomníci nenesú ani vinu za to, že štát znárodňoval súkromný majetok, že ho ďalších 40 rokov používal ako vlastný a ani za to, že ho v reštitúciách vrátil aj s nájomníkmi. Nájomníci užívateľské práva získali od štátu, legálne a v dobrej viere. Keď sa do bytov sťahovali netušili, že raz budú reštituované, navyše ani inú možnosť nemali, byty sa prideľovali direktívne, a to práve na základe rozhodnutia štátnych úradov. Nájomníci nemôžu ani za to, že štát priamo podporil bývanie ostatným spoluobčanom (dotáciami na družstevnú výstavbu, po r. 1993 možnosťou kúpiť si byt za symbolickú cenu alebo nenávratnou a priamou podporou individuálnym stavebníkom, ktorá tu bola až do konca 90 tych rokov) a vytvoril tak prostredie, kde drvivá väčšina občanov vlastní svoj domov, len na niektorých sa svojho času „pozabudlo“.
Odhlasovaný zákon žiaden z vyššie uvedených problémov nerieši, naopak po 20 rokov krívd kladie na tých istých občanov ďalšie. Je to zlý, diskriminačný až neľudský zákon a má toľko nedostatkov, že na ich pomenovanie nestačí priestor tohto listu. Preto naše stanovisko k jednotlivým ustanoveniam zákona prikladáme v prílohe k tomuto listu.
Zákon podľa nášho názoru navyše odporuje iným zákonom a porušuje aj práva občanov garantované či už Ústavou Slovenskej republiky alebo medzinárodným právom.
Občianske združenie Právo na bývanie sa ako strešná organizácia nájomníkov v reštituovaných a privatizovaných domoch snaží už piaty rok viesť dialóg so štátom a jeho inštitúciami.. Predkladali sme naše názory, pripomienky ale aj návrhy na riešenie, ktoré mimochodom predstavujú menšiu záťaž na štátne financie, ako predpokladá riešenie, ktoré bolo nakoniec prijaté. Žiaľ napriek tomu, že sa schválil zákon o nás, schválil sa úplne bez nás. Navyše predkladajúce ministerstvo ešte aj sfalšovalo naše pripomienky k legislatívnemu návrhu.
Vážený pán prezident,
ako hlava štátu ste pre nás prvým mužom v štáte a zároveň našou poslednou možnosťou zvrátiť chod vecí na Slovensku. Vieme, že Vašej funkcii skutočne plníte svoje sľuby pracovať pre občanov, a že Vám osudy ľudí nie sú ľahostajné. Obraciame sa preto na Vás s prosbou, aby ste predložený zákon a ani zákon o poskytovaní dotácií na obstaranie náhradných nájomných bytov, ktorý s vyššie uvedeným zákonom priamo súvisí nepodpísali a vrátili oba zákony Národnej rade Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie. Pevne veríme, že Národná rada Slovenskej republiky bude rešpektovať Vaše stanovisko, a že verzia zákonu, ktorá nakoniec nadobudne účinnosť bude problém, ktorý traumatizuje občanov Slovenska už dve desaťročia naozaj aj spravodlivo riešiť. Dovoľte nám zároveň, zapriať Vám veľa zdravia a úspechov pri výkone Vašej funkcie
S úctou
Ing. Kristián Straka
predseda OZ Právo na bývanie
Prílohy: stanovisko OZ k Zákonu o ukončení …
STANOVISKO
Občianskeho združenia Právo na bývanie k Zákonu o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov
Zákon o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov bol prijatý s odôvodnením, že má riešiť 20 rokov starý problém nájomných vzťahov v domoch, ktoré boli po r. 1989 v rámci procesu majetkových reštitúcií a v niektorých prípadoch tzv. „malej privatizácie“ odovzdané do rúk súkromných vlastníkov. V skutočnosti podľa nášho názoru problém nerieši a naopak k doterajším krivdám na nájomníkoch v reštituovaných a privatizovaných domoch pridáva ďalšie. Hlavné výhrady Občianskeho združenia Právo na bývanie k zákonu:
1. Samotná filozofia zákona je nespravodlivá
Zákon sa snaží riešiť nájomníkov ako sociálne prípady a ignoruje fakt, že situáciu, v ktorej sa kvôli tomu, že obývajú byt v reštituovanom resp. privatizovanom dome dostali, si nespôsobili sami, ale spôsobil im ju práve štát. Zákon ignoruje fakty, prečo problém v reštituovaných domoch vznikol a ako sa vyvíja. Bol to štát, ktorý zoštátnil domy po r. 1948 a 40 rokov s nimi narábal ako s vlastnými. Štát vo vlastnom mene uzatváral v zoštátnených domoch nájomné zmluvy. Pri reštitúciách tento fakt ignoroval a vrátil domy bývalým vlastníkom resp. ich dedičom aj s nájomníkmi. Nie sú to teda nájomníci, ktorí vytvorili pre vlastníkov ( ktorí domy po r. 1989 dostali späť ) tzv. „nechcené nájomné vzťahy“. Naopak nájomníci v reštituovaných a privatizovaných domoch nemali pred r. 1989 inú možnosť, než nasťahovať sa do znárodnených domov, keďže byty prideľoval štát autoritatívne a občan možnosti výberu nemal. Bol to opäť štát, ktorý po r. 1989 prijal reformu bývania, postavenú na súkromnom vlastníctve bytov a domov a prijal k nej opatrenia (zákonné), ktoré za umelo vytvorených podmienok a s podporou štátu umožnili drvivej väčšine občanov stať sa za symbolickú sumu vlastníkmi svojich domovov. Nie je chybou nájomníkov, že sa na tomto procese nemohli zúčastniť. Uvedené fakty zákon vôbec nezohľadňuje.
2. Zákon umožňuje vypovedať existujúce nájomné zmluvy bez primeranej náhrady a dokonca bez dôvodu
Zákon umožňuje vlastníkom vypovedať existujúce nájomné vzťahy (ktoré mimochodom uzavrel štát) bez primeranej náhrady. Príslušné ustanovenia zákona rušia legálne a legitímne nadobudnuté práva nájomníkov, pričom u tých, ktorí nespĺňajú týmto zákonom stanovené majetkové kritériá dochádza ku zrušeniu nájmu bez akejkoľvek náhrady. Tí, ktorí majetkové kritériá spĺňajú získajú ako náhradu náhradný byt, ktorý sa síce nazýva „náhradný“ v skutočnosti však presne spĺňa technické parametre sociálneho bytu, teda de facto nájomník môže ako náhradu získať len sociálny byt, pôvodne určený ako byt nižšieho štandardu pre sociálne prípady, t.j. pre osoby, ktoré si svoju situáciu spôsobili často sami.
3. Zákon prehlbuje diskrimináciu nájomníkov v reštituovaných domoch tým, že ignoruje fakt, že si nájomníci nemohli obývaný byt odkúpiť
Ostatní občania, vekom a sociálne porovnateľní s nájomníkmi v reštituovaných domoch majú svoje domovy vo vlastníctve, pričom bývanie takto získali so zásadnou pomocou štátu. Bytová reforma nasmerovaná tak, aby občania SR bývali vo vlastných domovoch bola naštartovaná zákonom 182/1993 Z.z.. Tento zákon vytvoril umelé podmienky, na základe ktorých si občania mohli kúpiť obývané byty za symbolické ceny. Neobstojí pritom argument, že nie všetci občania mali takúto možnosť, a že napríklad tí, ktorí si postavili rodinné domy si ich museli zaobstarať bez pomoci štátu, pretože aj individuálna výstavba bola podporovaná veľmi štedrými a nenávratnými finančnými príspevkami štátu, navyše pred r. 1989 sa pozemky pod rodinné domy prideľovali za umelo vytvorených a pre občanov výhodných podmienok. Pravda je teda taká, že v 90 tych rokoch takmer každý bol vlastníkom bývania, a pomohol mu k tomu štát – okrem nájomníkov v reštituovaných domoch, na ktorých sa pozabudlo. Nájomníkom v reštituovaných domoch ponúka zákon len možnosť náhradných nájomných bytov (síce z možnosťou odkúpenia, ale za plnú obstarávaciu cenu), a aj to bytov nižšieho štandardu. Nájomníci z reštituovaných domov teda na základe schváleného zákona ostanú doživotne „len nájomníkmi“ v umelo vytvorenom prostredí, kde sa všetci ostatní s pomocou štátu stali vlastníkmi. Toto „zacementuje“ ich postavenie občanov druhej kategórie (bez vlastnej viny).
Pozn. Porovnávať nájomníkov so situáciou ľudí, ktorí si obstarávajú bývanie dnes je nezmysel, keďže porovnanie je možné len so situáciou v polovici 90 tych, teda v čase, keď by si nájomníci boli odkúpili svoje bývanie ak by neboli vylúčení z privatizácie bytového fondu (veľká časť nájomníkov si aj žiadosti o odkúpenie bytu podala, avšak boli zamietnuté).
4. Zákon stanovuje diskriminačné a nespravodlivé majetkové kritériá
Zákon trestá tých nájomníkov, ktorí svojou prácou alebo dedičstvom získali určitý majetok. Občania, ktorí vlastnou šikovnosťou, usilovnosťou a odriekaním si získali majetok oň teraz majú prísť, pretože budú musieť minúť svoje celoživotné úspory prípadne dedičstvo po predkoch na to, aby korigovali chyby štátu. Kritériá sú svojou povahou diskriminujúce (napr. trestaním práce) nespravodlivé (žiadateľ A nesplní kritériá, lebo je „bohatý“ a má presne taký majetok aká je trhová cena náhradného bytu, zatiaľ čo žiadateľ B, ktorý v deklarácii majetku uviedol o niekoľko EURO menší majetok na náhradu nárok má), povrchné (mechanické súpisy majetku ešte nemusia znamenať, že deklarovaný majetok je v skutočnosti možné použiť na získanie bývania, napríklad niektoré časti majetku síce môžu mať účtovnú hodnotu, v skutočnosti však môžu byť nepredajné). Majetkové kritériá sú diskriminačné aj z iného pohľadu, je zaujímavé, že na nich štát trvá práve v prípade nájomníkov v reštituovaných domoch, pretože v čase keď sa ostatným občanom „rozdávali“ byty za symbolické ceny, alebo keď sa poskytovali dotácie na individuálnu výstavbu rodinných domov nikto od nikoho žiadne majetkové kritériá nepožadoval.
5. Spôsob akým zákon upravuje procedúru podávania žiadosti porušuje právo na dôstojné zaobchádzanie a právo na súkromie
Napriek tomu, že nájomníci v reštituovaných domoch si svoju situáciu nespôsobili a riešenie malo byť nápravou chýb štátu požaduje zákonodarca od občanov, aby predkladali obciam podrobné súpisy majetkov (prípadne ich aj dokladovali), poskytovali informácie o majetkovej situácii príbuzných a poskytovali údaje o osobných financiách. Zákon zároveň upravuje aj povinnosť obcí viesť zoznamy žiadateľov na obecných vyhláškach a na internete, čo je podľa nášho názoru v rozpore s garantovanou ochranou súkromia (v podobných prípadoch existujú judikáty ESD v Luxemburgu, ktoré podobné praktiky zakazujú).
6. Zákon poškodzuje majetkové aj ďalšie práva nájomníkov
Nájomníci sa do svojich bytov nasťahovali legálne a v dobrej viere. V dobrej viere a spoliehajúc sa na právnu ochranu štátu (ktorý by napr. nemal dôvod za normálnych okolností zákonom umožniť bezdôvodné vypovedanie nájmu) si svoje byty zveľaďovali aj zariaďovali. Zákon predpokladá nútené sťahovanie, avšak vôbec nerieši to, že núteným presťahovaním do iného (sociálneho bytu) sa budú musieť mnohí nájomníci nedobrovoľne zbaviť časti svojho bytového zariadenia, resp. že ich zariadenie zaobstarávané do pôvodného bytu nebude v novom byte použiteľné vôbec. Zákon nerieši ani to, že nájomníci, ktorí desiatky rokov žili v istom prostredí sa budú musieť nútene sťahovať inde. Najmä pre starších ľudí bude takéto sťahovanie na miesto, ktoré im bude z moci úradnej určené psychicky náročné a odrazí sa na ich zdraví. Túto skutočnosť zákon nezohľadňuje vôbec – opakujeme nájomníci sa budú musieť vysťahovať napriek tomu, že problém sami nezavinili. Aj z uvedených dôvodov navrhovalo občianske združenie Právo na bývanie namiesto poskytnutia bytových náhrad poskytnúť finančnú kompenzáciu v primeranej výške (nie v trhovej cene vypratávaného bytu, ale výrazne menej) ktorá by spolu s vlastnými zdrojmi umožnila samému nájomníkovi zaobstarať si náhradné bývanie podľa vlastných predstáv.
Pozn. Finančná náhrada vo výške navrhovanej našim združením by podľa našich výpočtov vyšla štát v konečnom dôsledku lacnejšie, než výstavba sociálnych bytov, keďže tá predpokladá aj výstavbu nových inžinierskych sietí, prípravu terénu, výkupy pozemkov projekty atď. Pre túto formu náhrady sa v prieskume vyslovilo 80% nájomníkov. Tak predkladajúce ministerstvo ako aj parlament požiadavku na finančnú náhradu ignorovali.
7. Zákon nájomníkov v porovnaní s vlastníkmi diskriminuje a robí z nich de facto rukojemníkov vlastníkov
Zákon umožňuje nájomníkovi podať si žiadosť o náhradný sociálny byt len vtedy, ak mu vlastník dá výpoveď z nájmu. V prípade, ak tak vlastník neurobí nemá nárok na nič. Občianske združenie navrhovalo dať možnosť aj nájomníkovi podať výpoveď. Tento návrh bol podobne ako ostatné zamietnutý. Tak ako je zákon prijatý, majitelia domov nemusia mať záujem dávať nájomníkom výpovede, pretože zákon predpokladá reguláciu nájmov len do roku 2015 a potom sa predpokladá úplná deregulácia nájomného. V praxi sa teda môže stať (a je to veľmi pravdepodobný scenár) že vlastník nájomníkovi výpoveď vôbec dávať nemusí, len si počká do konca roku 2015 a od 1.1. 2016 zvýši nájomné nerealisticky napr. 30 násobne. Pokiaľ to nájomník neuhradí, môže byť do 3 mesiacov deložovaný ako neplatič, avšak nemá nárok ani na náhradný sociálny byt, lebo oň nemohol požiadať, keďže mu vlastník nedal výpoveď.
8. Zákon umožňuje vysoké zvýšenie nájomného, pričom ustanovenie o regulácii nájomného nie je v časovom súlade s lehotami, do ktorých majú byť postavené náhradné byty.
Medziročné zvýšenie nájmov o 20% spôsobí (hlavne v súčasnej dobe) existenčné problémy mnohým nájomníkom. Vážnejším je však časový nesúlad medzi reguláciou nájomného a lehotami na postavenie náhradných bytov. Zákon upravuje reguláciu nájmov len do roku 2015, z toho vyplýva, že po r 2015 regulácia nájmov nebude. Lehota na poskytnutie bytových náhrad je však do konca r. 2016, počas ktorého by nájomné malo už byť úplne deregulované, teda rok pred lehotou dokončenia náhradných bytov môžu byť nájomníci v situácii, že aj keď budú mať nárok na sociálny byt (za predpokladu, že budú mať „dobrého a láskavého“ vlastníka, ktorý im výpoveďou z nájmu vôbec umožní o náhradu požiadať) nebudú mať prostriedky na nájomné, ktoré bude môcť byť v neobmedzenej výške.
9. Zákon nie je v súlade s inými zákonmi
Napríklad so zákonom 500/2004 Z.z. (úplné znenie zákona č. 253/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov o hlásení pobytu občanov), ktorý upravuje predpoklad hlásenia trvalého pobytu občana SR. Zo zákona vyplývajú 3 právne tituly na hlásenie trvalého pobytu, a to vlastníctvo nehnuteľnosti, alebo platný nájom alebo súhlas vlastníka nehnuteľnosti s prihlásením k trvalému pobytu. Zákon však nepredpokladá akúsi prechodnú formu obývania bytu bez nájmu tak, ako ju upravuje práve schválený zákon NR SR zo 7.7. 2011. Teda obdobie od ukončenia nájmu výpoveďou (zákon upravuje, že nájom sa ukončí rok po doručení výpovede z nájmu, vlastník musí výpoveď nájomníkov doručiť do 31.3. 2012, teda nájmy v reštituovaných domoch sa ukončia najneskôr v marci 2013). až po pridelenie bytovej náhrady niekedy v r. 2016. V tomto období nemajú nájomníci v reštituovaných domoch istotu, že vôbec budú mať na svojej adrese trvalý pobyt (vďaka takémuto zákonu stanú sa z nich osoby so statusom bezdomovca). Zákon ďalej v §3 ods. 6 upravuje vzťahy medzi nájomníkom a vlastníkom v období od zániku nájmu do pridelenia bytovej náhrady „podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka“, avšak Občiansky zákonník predpokladá pre úpravu vzťahov vlastník – nájomník práve existenciu nájomného vzťahu, ktorý práve prijatý zákon ruší.
10. Riešenie formou výstavby bytových náhrad nie je realistické.
Predstavitelia samospráv, ktoré by mala náhradné byty podľa práve schváleného zákona stavať sa opakovane vyjadrili, že to nie je v možnostiach obcí (o.i. vzhľadom na lehoty, neexistujúce pozemky, nesúlad s územnými plánmi atď.).
11. Zákon nadštandardne vychádza v ústrety vlastníkom
Nájomníci nikdy neupierali vlastníkom ich vlastnícke práva. Na druhej strane aj nájomníci majú svoje práva. Vyzdvihovanie vlastníkov ako „jediných ukrivdených“ nie je podľa nášho názoru úplne korektné. Reštituenti v čase, keď si podávali žiadosti o reštitúcie veľmi dobre vedeli, že ide o domy, kde sú záväzky vo forme nájomníkov a nevadilo im to. Navyše mnohé domy už medzičasom kúpili tretie osoby a urobili tak dobrovoľne aj s vedomím, že preberajú nájomníkov (dá sa odôvodnene predpokladať, že vďaka tomu bola kúpna cena nehnuteľnosti primerane znížená), takže aj tu vidíme neprimeranú starostlivosť štátu o majiteľov (na úkor nájomníkov).
30.3.2011
OTVORENÝ LIST PREDSEDNÍČKE VLÁDY
Vážená pani predsedníčka vlády,
bývanie je predovšetkým základným právom a prístup k tomuto právu následne podmieňuje prístup k ostatným základným právam a dôstojný život. Toto právo je uznané chartou ľudských práv v revidovanej Európskej sociálnej charte Rady Európy a v ústavách mnohých demokratických štátov Európy. Ak sa má človek rozvíjať ako osobnosť a začleniť do spoločnosti, musí mať nevyhnutne strechu nad hlavou. Nájomcovia bytov v reštituovaných a privatizovaných domoch si svoju bytovú situáciu vyriešili dávno v minulosti. Je pre nás nepochopiteľné, že dotknutí nájomcovia sa porovnávajú s terajšími nájomcami, ktorí si idú riešiť otázky bývania po prvý krát, ako napríklad mladé rodiny, či sociálne odkázaní občania. Porovnáva sa neporovnateľné, čo znamená, že sú stanovené nesprávne východiská a z toho vyplývajú nesprávne závery vyhodnotenia alternatív.
Očakávame, že čoskoro bude predložený na rokovanie vlády SR návrh zákona „o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom…“. Občianske združenie Právo na bývanie, ktoré zastupuje viac ako polovicu nájomníkov bývajúcich v privatizovaných a reštituovaných bytoch k predmetnému návrhu zákona podalo dvadsať zásadných pripomienok. Za najzásadnejšie pripomienky považujeme neadekvátne plánované zvyšovanie nájomného, skúmanie majetkových pomerov nájomníkov a odmietnutie nami predloženého návrhu o finančnej kompenzácii štátu voči nájomníkom. Finančná kompenzácia je riešením rýchlejším, spravodlivejším a pre štát finančne výhodnejším. Podľa nášho prieskumu si takéto riešenie želá viac ako 80% nájomníkov.
Sedem vlád SR sa uvedeným problémom nezaoberalo. Predchádzajúca vláda prejavila vôľu problém riešiť, dala náznaky riešenia. Rozhodujúcim je však konečný efekt riešenia, faktor času, neistota a zdravie nájomníkov. Napriek Programovému vyhláseniu vlády SR (súčasnej, t.j. v poradí už deviatej) zotrvávame v neistote a ak bude navrhovaný zákon prijatý v predkladanej podobe, v žiadnom prípade nevyrieši bytovú situáciu nájomníkov. Navrhované riešenie je v praxi nerealizovateľné. Treba použiť rovnaký meter, akým štát riešil nájomníkov, ktorí si mohli byty odkúpiť do osobného vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z. z. Nájomcovia bývajúci v privatizovaných a reštituovaných domoch nikomu žiadne byty neukradli a nenesú žiadnu zodpovednosť za konanie štátu v minulosti.
Nekonečný príbeh nerovnakého postavenia nájomníkov, ktorý vznikol prijatím reštitučných a privatizačných zákonov, ako aj zákona č. 182/1993 Z. z. sa nesmie riešiť spôsobením ďalších krívd, lebo krivda sa krivdou naprávať nemá. Bývanie nie je ani pravicové, ani ľavicové. Ak sme si problém bývania vyriešili v minulosti, je nespravodlivé aby štát z nájomníkov ktorí riadne platili štátom určené nájomné, celý život pracovali a platili dane urobil sociálne odkázaných občanov.
Vážená pani predsedníčka vlády,
zostáva nám iba veriť, že vďaka Vašej autorite presvedčíte kompetentných, aby zásadné pripomienky občianskeho združenia Právo na bývanie boli zakomponované do pripravovaného návrhu zákona.
S úctou
Ing. Kristián Straka
predseda občianskeho združenia
Právo na bývanie
Bratislava 5.9.2009
Vážení členovia občianskeho združenia.
V týchto dňoch dostávate od pani Evy Strasserovej, nezvolenej kandidátky do správnej rady štrnásťstranový dopis. V mesiaci október, po návrate delegácie OZ z Bruselu sa uskutoční členská schôdza OZ. Na túto členskú schôdzu samozrejme pozývame aj p. Evu Strasserovú, ako aj jej manžela, doposiaľ riadnych členov OZ. V prípade Vášho záujmu bude otvorená diskusia na túto tému. Dovoľujeme si preto požiadať Vás, aby ste si dopis pani Strasserovej prečítali a pripravili otázky, ktoré Vás budú zaujímať.
Správna rada OZ
10.7.2009
STANOVISKO
Občianskeho združenia Právo na bývanie k niektorým tvrdeniam na adresu nájomníkov v reštituovaných domoch prezentovaných na verejnosti.
Členovia občianskeho združenia Právo na bývanie sa často stretávajú s názorom, podľa ktorého si obyvatelia v domoch vydaných v rámci reštitúcií neoprávnene užívajú privilégiá bývania v luxusných bytoch v lukratívnych lokalitách, pričom tieto privilégiá získali v časoch pred rokom 1989. Šíritelia takýchto názorov ďalej často dodávajú, že nájomníci ako protežované osoby počas bývalého režimu, ktoré obsadili luxusné byty v centrách miest (zatiaľ čo ostatní občania sa museli zmieriť s bytom prideleným na sídlisku) sa nechcú zmieriť s faktom, že reštitúcie po roku 1989 iba vracajú byty, ktoré boli neoprávnene zabraté pôvodným vlastníkom. Takéto tvrdenia sa nezriedka ozývajú aj z úst predstaviteľov štátnych inštitúcií, a to najmä Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. Občianske združenie Právo na bývanie k takýmto a podobným tvrdeniam predkladá nasledovné stanovisko:
- Dôrazne sa ohradzujeme voči akýmkoľvek tvrdeniam, ktoré spájajú súčasných nájomníkov v reštituovaných domoch s osobami, ktoré sa podieľali na prijímaní rozhodnutí o vyvlastňovaní súkromného majetku po r. 1948. Takéto účelové konštrukcie nemajú žiadnu logiku ani faktickú oporu.
- Skutočnosť, že niekto pred rokom 1989 býval v centre mesta vôbec nebola znakom príslušnosti k privilegovaným vrstvám. Byty sa prideľovali direktívne a občan nemal možnosť do rozhodnutí niekdajších úradov zasahovať. To, že niekto napríklad pred 40 alebo viac rokmi dostal pridelený byt v lokalite, ktorá dnes patrí do centra mesta je dané najmä tým, že iné byty v tomto období jednoducho neexistovali, prvé sídliská sa začali budovať koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov a masová výstavba nových bytov prebiehala až v 70-tych resp. 80-tych rokoch, to je jednoduché a logické vysvetlenie prečo dnes napríklad dôchodca, alebo jeho potomkovia obývajú byt v centre mesta – v minulosti totiž iná možnosť ani nebola.
- Lokality, v ktorých sa väčšinou nachádzajú reštituované resp. privatizované byty sa „lukratívnymi“ stali hlavne po r. 1989 (tento fakt platí najmä pre Bratislavu), i keď o „lukratívnosti“ pre obyvateľov, ktorí sa do centra nechodia zabávať alebo nakupovať, ale žijú tam by sa dalo aj dnes diskutovať. V minulosti však bývanie v centre nebolo žiadnym privilégiom. Bytový fond v centrách miest bol zanedbaný, typickým javom centra Bratislavy bol napríklad vysoký podiel neprispôsobivých obyvateľov (ktorí nakoniec za svoje zdevastované byty od štátu dostali na sídliskách náhrady, ktoré si mohli neskôr výhodne odkúpiť). V minulosti bývanie v centre bolo všetko ostatné, len nie luxus, pokiaľ za luxus niekto nepovažuje sústavné riešenie technických problémov v zastaraných a zanedbaných bytoch, problémy s kúrením (drvivá väčšina domov v centre kúrila pevným palivom na rozdiel od sídlisk s modernými diaľkovými rozvodmi tepla) atď. Dôvodom, prečo niekto býval v centre bola práve skutočnosť, že nepatril medzi privilegovaných a nedokázal si pre seba vybaviť bývanie v modernej novostavbe. Je všeobecne známe, že pri prideľovaní novopostavených bytov pred r. 1989 sa zohľadňovali aj „odporúčania“ orgánov KSS, pričom stanoviská k poradovníkom sa zasielali hlavne pred kolaudáciou nových sídlisk a nie pri prideľovaní bytu 2., 3. alebo 4. kategórie v starých domoch.
- Ďalšou všeobecne známou skutočnosťou je aj fakt, že mnohé byty v centrách miest boli často byty s nízkou vybavenosťou (spoločné rozvody vody a sociálne zariadenia na chodbe, zatekajúce steny, hnilé parkety a pod.) a len vďaka práci a finančným investíciám nájomníkov sa podarilo takéto byty dostať do slušne obývateľného stavu.
- Nie je pravdou ani to, že by sa v reštituovaných domoch nachádzali len samé veľkometrážne byty. Pri veľkej časti bytov ide o byty o rozlohe okolo 70 – 90 m2, čo nepresahuje priemerný štandard v SR. Existujú aj väčšie byty, v ktorých však v mnohých prípadoch žijú aj mnohopočetné a hlavne viacgeneračné rodiny, ktoré veľké byty obývajú legitímne.
Vyššie uvedené skutočnosti o stave bytového fondu v centrách miest, spôsobe prideľovania bytov ako aj iné fakty z histórie bytovej výstavby na Slovensku sú všeobecne známe. Mali by byť známe najmä pracovníkom verejnej správy, ktorí sa zaoberajú bytovou politikou. Je preto o to smutnejšie, ak tvrdenia o tom, že obyvatelia reštituovaných domov získali svoje luxusné byty v centre mesta ako privilegovaní a protekční chránenci komunistických štruktúr. Ak sa takéto tvrdenia napríklad ozývajú z úst predstaviteľov MVaRR SR, ktorí sú poverení riešením problému reštituovaných a privatizovaných domov sú iba dve vysvetlenia. Buď ide o ľudí s nedostatkom odborných vedomostí o problematike, alebo ide o prejav ľudskej zloby, závisti a neprajnosti. V oboch prípadoch vzbudzujú vyššie uvedené tvrdenia na adresu nájomníkov reštituovaných domov pochybnosti o profesionalite ich autorov a v konečnom dôsledku aj pochybnosti o ich spôsobilosti podieľať sa na spravodlivom a dobrom riešení problému nájomníkov v reštituovaných a privatizovaných domoch. Na okraj si dovoľujeme uviesť, že medzi obyvateľmi reštituovaných domov je veľa takých, ktorí boli počas minulého režimu priamo politicky prenasledovaní.
28.3.2009
Stanovisko
občianskeho združenia Právo na bývanie k informácii zverejnenej na stránke občianskeho združenia majiteľov nehnuteľností s regulovaným nájomným o podaní sťažnosti tohto združenia Európskej komisii a o zámere podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva
Občianske združenie Právo na bývanie vzalo na vedomie informáciu o podaní sťažnosti vlastníkov nehnuteľností s regulovaným nájomným Európskej komisii a o pripravovanom podaní na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola zverejnená na internetovej stránke občianskeho združenia vlastníkov nehnuteľností s regulovaným nájomným. Občianske združenie plne rešpektuje právo každého občana aj skupiny občanov obrátiť sa so svojou žiadosťou na medzinárodné inštitúcie, prípadne hľadať ochranu svojich záujmov prostredníctvom medzinárodného súdu. Občianske združenie Právo na bývanie je však aj presvedčené, že problém dopadov reštitúcií bytových domov na nájomníkov aj vlastníkov vznikol na Slovensku a riešenie tohto problému sa tiež bude hľadať na Slovensku. Zároveň si dovoľujeme v tejto súvislosti poznamenať, že v demokratickej Európe majú právo hľadať medzinárodnú súdnu ochranu všetky strany ktoré sú účastníkmi problému, v tomto prípade tak vlastníci ako aj nájomníci. Na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu sa v roku 2008 obrátila so sťažnosťou medzinárodná organizácia FEANTSA zastupujúca nájomníkov v Slovinsku. Podanie bolo následne v decembri 2008 prijaté na ďalšie konanie. V záujme transparentnosti a čo najobjektívnejšieho a úplného informovania zverejňuje občianske združenie Právo na bývanie stručnú informáciu o podaní.